„…Nad nami sa začína týčiť previsnutá platňa bez najmenšej poruchy pre skoby. Ďalšie lezenie sa dá len ťažko opísať. Pomaly krok za krokom sa posúvame v rebríkoch po rurpoch, jedničkách, háčikoch, po hluchých vlásočnicových špárkách. Istenie je mizerné, skoro žiadne a radšej ani nepremýšlame, čo sa stane, ak vypadne prvolezec. (…) Po prelezení najťažších hákovačiek v Tatrách navrhujeme klasifikáciu A5. Kľúčová dĺžka tejto cesty sa po psychickej stránke nedá porovnať s tým, čo bolo v Tatrách vylezené ako technické TOP.
Kto má psychické a finančné problémy, chce zabiť nudu, depresie a nešťastnú lásku a neverí? Nech tam beží, na kostole hazard ČAKÁ!“ (text v časopise Jamesák z roku 2005)
Pomerne dlho od lákavo popísaného prvovýstupu nenastala v našich životoch vhodná konštelácia k pokusu o prelezenie. Finančné ani rodinné trable nikde, kríza stredného veku v nedohľadne, dôvody na pochybovanie žiadne, nuda už vôbec nie. Z netrpezlivého čakania nás vyslobodila až svetová finančná kríza a pracovný stres. Uznali sme, že je čas vyraziť. Možnosti k naplneniu ambícií na prvé opakovanie a prvý zimný prelez cesty Hazard v stene Veže Veľkého Kostola nám ponúkol krátky deň a snehová nádielka v polovici novembra.
Naša nedisciplinovanosť v otázkach skorých nástupov (králikom sa z vyhriateho klobúka nechce), najkratší deň v roku a nie príliš dobré počasie spôsobili, že sme si zhruba 18 lezeckých hodín potrebných k opakovaniu v zimných podmienkach rozložili do dvoch etáp. Pre návrat do steny sme použili fixné lano.
Myslíme si, že sa prvovýstupcom – Mirovi Mravovi a Braňovi Turčekovi – podarilo vytvoriť veľmi peknú a ťažkú cestu, ktorá si zaslúži uznanie a pozornosť všetkých lezúcich milovníkov hazardných hier vo Vysokých Tatrách…
