Túto skvelú horolezecko-cestovateľskú skúsenosť zo siedmej najchudobnejšej krajiny sveta, nachádzajúcej sa v samotnom srdci Afriky – Čadu, Vám prináša jeden z autorov filmu „The Towers of the Ennedi desert“ James Pearson.
Tento film si môžete pozrieť aj na našom webe – POZRIEŤ FILM
Hoci Ministerstvo zahraničných vecí Veľkej Británie pre hroziace teroristické útoky a početné únosy neodporúča cestovať do hlavného mesta N'Djamena, ako aj cestovať do iných oblastí Čadu, riskli sme to a išli tam aj napriek všetkým zákazom. Veď lezenie v nekonečnom mori pieskovcových veží a oblúkov, v 60.000km2 púšti zvanej Ennedi, bolo nadmieru lákavé.
Nápad skúsiť lezenie práve tu, prišiel z hlavy Marka Synnotta. Pátranie po nových lezeckých miestach zaviedlo tohto 41-ročný Američana aj do takých miest ako sú Baffinove ostrovy pri polárnom kruhu, alebo na tropické stolové hory v Amazónii.
Okrem mňa, Synnott zlákal na túto expedíciu aj Alexa Honnolda, 24-ročného lezca bez istenia, ktorý je už teraz legendou vďaka ťažkým výstupom ako napr. na Half Dome v Yosemitoch.
Na zdokumentovanie expedície bola prizvaná posádka Camp4Collective, skladajúca sa z členov Jimmy Chin, Renan Öztürk a Tim Kemple.
Našim sprievodcom po tejto krajine sa stal Piero Rava, talian, ktorý sa už 40 rokov živí sprevádzaním odvážlivcov po odľahlých miestach Čadu. Piero, tak isto horolezec, ktorý v mladosti patril medzi prvých ľudí, pokúšajúcich sa o výstup na Cerro Torre v Patagónii, mal pocit, že Ennedi by mohlo byť skvelým miestom na lezenie. O nebezpečenstve, ktoré na Vás na tomto mieste číha, svedčia aj skúsenosti samotného Piera, ktorý tu pod hrozbou zbraní banditov prišiel o niekoľko vozidiel.
A tak sme sa po príchode do N'Djamena pri nakladaní batožiny do Pierovho starého džípu neustále obzerali a podvedome hľadali potencionálnych banditov.
Cesta k Ennedi bola taká ako Čad samotný. Začínala zdanlivo náhodou odbočkou z cesty do nekonečnej krajiny piesku a skončila sa až po štyroch dňoch a 800km strávených v strachu.
Ani slovo pustý dostatočne nevystihuje toto miesto. Ľudí a stromov postupne ubúdalo, až nakoniec zostalo všade navôkol len more dún. Bolo to najviac izolované a mätúce miesto, ktoré som kedy zažil. Ruiny rozbitých vojnových strojov z nedávnej občianskej vojny, kde-tu vykúkali z piesku. Vodu sme získavali z ojedinelých starých studní, ktoré vybudovali, predtým ako sa zo zelenej krajiny bohatej na vodu stala púšť, tu žijúci ľudia. Napriek charakteru krajiny tu ľudia žijú až dodnes – Nomádi, ktorí tadiaľto ženú svoje stáda tiav a kôz.
Na štvrtý deň sme na horizonte uvideli prelud. Tento prelud sa postupne zmenil na skalné veže a oblúky všetkých tvarov a veľkostí. Boli sme na mieste! Boli sme v horolezeckom nebi!
Jedna veža stála nad všetkými ostatnými – štíhla veža prezývaná „ Citadela“.
Okamžite ma očarila, takže druhý deň ráno, keď vychádzajúce slnko začalo ohrievať chladný púštny vzduch, sa začal náš prvý výstup.
Boli sme štyri dni cesty od najbližšej nemocnice a keď mi pri teste podkladu ostal kus skaly v ruke, začal som byť trochu nervózny. Prvých 20 metrov bol iba tvrdý piesok, našťastie ale iba 6b.
Ale postupne sa cesta stávala náročnejšou. Keď som sa dostal na hlavnú stenu, ktorá žiarila v rannom svetle a poklepal na ňu, moja nervozita bola razom preč. Skala bola tvrdá a mne zostávalo zdolať posledné desiatky metrov. A tak som sa vydal na vrchol.
To bola prvá zo štyroch hlavných trás, ktoré sme vyliezli počas 10 dní strávených v púšti.
Druhá cesta „The Wine bottle“ bola hrozne drobivá, s hrozným istením.
Tretiu cestu „The Crack“ rozdeľovali široké trhliny na spodnej strane oblúka, ktoré sme museli prekonať natiahnutím lana z jednej strany na druhú. Alex strávil hodiny hľadaním vhodných ciet, lebo skaly sa lámali takmer na každom jeho kroku. Po dokončení nebol skoro schopný stát.
Posledná cesta „Arch Ba Chikele“ bola najúčastnejšia skalná formácia akú som kedy videl. Naša cesta, hoci mala iba 40m bola nočnou morou. Zatiaľ ako sa Mark trápil s navŕtavaním skôb, som prebral vedenie ja. Táto neuveriteľná pozícia ma ale vobec netešila. Namiesto radosti som pociťoval strach a hrôzu. Zo steny sa stala jedna piesočná doska a to istotu nedodávalo. Potom som sa ale spamätal a pokračoval až hore. Krátko potom sme celý tím spoločne stáli na vrchole. Bol to okamih na ktorý nikdy nezabudnem. Zašli sme tak ďaleko, ale tento okamih s priateľmi stál naozaj za to.
