Priznám sa bez mučenia, že do Vysokých Tatier nechodievam viac ako 20 rokov. Za mlada som tam pochodil všetko čo sa dalo, tak načo zbytočne zvyšovať návštevnosť? Posledné dva-tri roky som sa tam začal z rôznych dôvodov vracať opäť.
Bezzásahová zóna?
Začiatkom novembra som sa s rodinou vybral zo Štrbského Plesa na Jamské. Cesta s malými deťmi ubiehala pomaly, no aspoň mi neušla snaha lesníkov vylepšovať okraje kalamitnej plochy okolo turistického chodníka výsadbou a vyžínaním sadeníc (koľkých už?), ktoré ako mnohé ich predchodkyne pomaly ale isto vyschýňali…
Cestou späť sme sa pobrali po modrej značke na Biely Váh, odkiaľ sme plánovali návrat na Štrbské po zelenej. Schádzajúc plochami po kalamite smerom k Ceste slobody, začul som v sobotný podvečer zvláštny zvuk. Onedlho sme natrafili na jeho zdroj. Po ploche kalamitiska sa pohyboval žltý stroj na pásoch a kolesách s hydraulickou rukou a spracovával stromy na ploche kalamity. Ostávala za ním spúšť, podlávená smreková mladina z prirodzeného zmladenia, rozrytá pôda, v mieste kde predtým prechádzal cez náš chodník bol jeden a pol metrový balvan zapustený v pôde prasknutý skrz-naskrz. Dbajúc dobrých mravov som neschádzal zo značkovaného chodníka, no i odtiaľ sa dala vidieť spúšť, ktorú stroj po sebe zanechával. Trocha nižšie bolo vidno hromady nahotovených kmeňov, ktoré rukou šikovne odvetvoval, na Ceste slobody stál kamión s návesom, na ktorý sa drevo nakladalo.
Cestou späť na Štrbské Pleso sme prechádzali ešte cez dve takto „obhospodarované“ plochy a bolo viac než zrejmé, že tu nejde len o vyvrátené či suché stromy – prichystané na ďalšie spracovanie – tu ležali aj stromy so zeleným ihličím, odrezané z neporušeného pňa!
Možno by na tom nebolo nič zvláštne, v slovenských pomeroch ani na území národného parku, akurát že všetko toto sa dialo na území Národnej prírodnej rezervácie Furkotská dolina, v ktorej podľa Štátneho zoznamu osobitne chránených častí prírody SR, platí najvyšší, 5. stupeň ochrany, tzn. bezzásahový.
S motorovou pílou do TANAPu
O dva týždne nato som bol zhodou okolností na stretnutí v Tatranskej Štrbe. Využil som voľné nedeľné dopoludnie a vybral som sa pozrieť do Prírodnej rezervácie Blatá. Už zďaleka som videl, že svoje meno nemá nadarmo – na okraji bola zablatená skládka dreva, na ktorú zvnútra rezervácie vyťahoval kmene pásový traktor. Po rozbahnenej ceste som sa okolo tabule s označením chráneného územia dostal akurát po najbližší potok, ktorý som už nebol schopný prebrodiť. Zvnútra územia so 4. stupňom ochrany, ležiaceho na území ochranného pásma Tatranského národného parku, sa ozýval kvílivý zvuk motorovej píly.
Tesne pred označením územia doň odbočovala ďalšia lesná cesta a tesne pred spomínaným brodom pritekal do hlavného potoka prítok. Voda v ňom bola hnedá ako káva, no nie mútna od blata. Bolo zjavné, že vyteká z rašeliniska… Otočil som sa na päte a bez ďalšieho záujmu o tatranskú prírodu som odtiaľ odišiel.
Nepátral som po dôvodoch výrubu, je celkom možné, že všetci aktéri mali platnú výnimku z podmienok ochrany oboch území. Napriek tomu si myslím, že takto by sa na území národného parku lesní hospodári správať nemali.
Výsledky nedávneho neformálneho prieskumu ukázali, že zo všetkých národných parkov Slovenska len dva – Vysoké Tatry a Slovenský raj – majú šancu splniť kritériá IUCN na to, aby mohli byť zaradené do kategórie národný park podľa medzinárodných pravidiel. Slovenský raj, úspešným zavŕšením zonácie a znovuvyhlásením územia podľa nových pravidiel, oprávnenosť kategórie národný park obhájil. Dúfajme, že sa TANAP k nemu čoskoro pridá.
