Človek niekedy dospeje do bodu, kedy sa z jeho lásky k cestovanie stane zmysel života. Tým prešiel tiež dobrodruh z Hlučína pri Opave Pavel Klega, ktorý sa pred rokom rozhodol precestovať celý svet. Aby to nebola len ďalšia cesta okolo sveta, začal stopovať a cestu si naplánoval na 3 dlhé roky. Už teraz vie, že sa jeho cesta pretiahne a to minimálne o ďalšie dva.
Skús ľuďom povedať, čo všetko ťa to stálo a musel si urobiť od chvíle, kedy si sa rozhodol podniknúť svoju cestu okolo sveta?
Bolo toho veľa, tak to vezmem postupne. Ukončil som nefunkčný vzťah s priateľkou, dal som výpoveď v práci, v dvojmesačnom programe som do seba napichal vakcíny na všetky vážne choroby, odsťahoval som sa z Brna späť k rodičom, urobil som si webové stránky Okolo sveta stopom, rozlúčil som sa s kamarátmi na námestí v Hlučíne. A nakoniec to najťažšie … vyrazil som!
Skús urobiť rýchly súhrn toho, čo sa stalo od toho okamihu?
Tak vezmem ľahko štatisticky:
- mám za sebou 16 000 km, 11 442 videí, 6 466 fotiek, 200 stopnutých áut, 20 krajín
- 1 ukradnutá GoPro kamera a 480 €
- 24 hodín vo väzbe
- 4x ma zadržali a vyšetrovali na polícii
- zažil som -20 ° C na Kaukaze a +50 ° C v Kuvajte
- raz som prekročil hranicu nelegálne
- prekročil som iránske víza
- uplatnili sme policajného kapitána
- 4x som bol v televízii
- dojil som ovcu, kravu a ťavu
- fajčil som ópium
- bol som na 8 svadbách
- kúpal som sa v 6 moriach
- spal som v katakombách, na streche domu, v nemocnici, v škole, na univerzite, v mešite, na vrchole hory, v hoteli zadarmo, na púšti, pri ceste, alebo v opustenej hradnej veži
Tvoje prekročenie iránskeho víza bolo vraj veľmi napínavé. Čo sa stalo?
Keď som druhýkrát predlžoval víza v Iráne, tak mi úradník dal miesto mesiaca len týždeň, s tým že si ich môžem predĺžiť ešte raz. To bola ale mylná informácia a ja som v posledný deň môjho víza dostal 48 hodín na opustenie islamskej republiky. Nemal som čas ani na stopa, ani peniaze na autobus (v Iráne nedajú vybrať peniaze z bankomatu). Môj Iránsky kamarát mi zaplatil cestovný lístok a ja za deň došiel do 1 000 kilometrov vzdialeného juhozápadného mesta Ahvaz. Tam mi nedali iracké vízum a loď priamo do Kuvajtu išla až ďalší deň. Zrazu som sa v krajine ocitol nelegálne.
Ako teraz na to spomínaš?
V Iráne to bol mazec. Plakal som ako malý chlapec. V lepšom prípade mi hrozilo vyhostenie. V horšom podozrenie zo špionáže a možno doživotné väzenie. Dnes sa tomu smejem, ako všetkým prúserom.
Bol nejaký ďalší zážitok s políciou či inou ozbrojenú zložkou?
Áno a nie jeden. Po výbuchu mešity v Kuvajte, som bol na policajných staniciach celebrita, pretože som vtedy žil na pláži a všetci backpackeri boli, z hodiny na hodinu, najväčšími nepriateľmi štátu.
Pavle, máš predstavu, v čom bude Afrika iná?
Predstavujem si zatiaľ nespútané dobrodružstvá, úžasnú prírodu, exotické zvieratá, kulinárske špeciality a úžasných ľudí. Uvidíme …
A čo ženy, v ktorej krajine okrem Slovenska a Česka si sa už stihol zamilovať?
V každej krajine som videl dychberúcu krásu miestnych žien. Zamiloval som sa mnohokrát. Vážnejšie ma očarila jedna Poľka, Bieloruska a Češka v Dubaji. Nerád to škatuľkujem, ale tie naše slovanské národy majú niečo do seba.
Ktoré z navštívených krajín sa ti zdajú kultúrou najviac rozdielne od tej našej slovenskej a prečo?
Kultúrne rozdiely bol zatiaľ minimálne. Všetky krajiny mnou doteraz navštívené, boli buď kresťanské alebo moslimské, čo spoločne so židovstvom a bahájsku vierou, patrí medzi abrahámovské náboženstvo s rovnakým základom. Verím, že ten pravý kultúrny šok nastane až teraz na čiernom kontinente.
Líši sa nejako pohostinnosť medzi národmi?
V podstate vôbec. Za Európou sa s tebou podelia o kus “žvanca” aj tí najchudobnejší domorodci. Jediný rozdiel je, že kresťanský Gruzínec ťa pohostí šašlikom zo svine a moslimský Arab z ovce.
Aké jedlo ti vo svete chutilo najviac a máš nejaký zaujímavý recept?
Jejda, tých bolo neúrekom. Jedno jedlo sa však stalo mojou drogou. Je to práve humus, úžasný pokrm z hrachu rímskeho. V preklade z arabčiny humus znamená práve cícer. Jedlo je zdravé, chutné, výdatné, plné kvalitných bielkovín – je to taká variácia na Pepkov špenát. A z kulinárskych špecialít som ochutnal v Tirane ovčiu hlavu, ktorá chutila lepšie, než ako vyzerala :-)
Stretávaš mnoho cestovateľov, ako si ty sám? Sleduješ aj ich príbehy?
Cestovatelia sú vždy veľmi zaujímaví ľudia, od ktorých vždy načerpám veľa skúseností a inšpirácie. Často majú veľmi pozoruhodné príbehy, ktoré ma aj obohatia.
Na cestách je to aj o tom zvládnuť tú samotu. Ako to robíš a ako zvládaš komunikovať s rodinou?
Čo to je samota si už ani nepamätám, na ceste stále spoznávam nových úžasných ľudí. Je to naozaj už veľmi dlho, čo som sa cítil sám. A rodičom volám, keď je po ruke internet. Keď som v menej vyspelých častiach sveta, tak občas dôjde i na telegraf alebo poštovú holubicu :-)
Povedz nám, ako vnímaš ten pocit slobody, ktorý denne zažívaš?
Wow, to je asi neopísateľný. Zabudol som, čo to je budík a rozdiel medzi pracovným dňom a víkendom. Každý môj deň je naplnený pocitom radosti a šťastia. Natáčam videá, fotím fotky, tvorím filmy a píšem články. Moje srdce prekypuje spokojnosťou a láskou. Denne zažívam dobrodružstvo, čelím výzvam, učím sa nové veci, stretávam nových ľudí a žijem v prítomnosti.
Máš na záver nejaké tipy pre cestovateľov, ktorí by chceli vyskúšať cestovanie stopom?
Stopovanie je nepriamy spôsob, ako človeka požiadať o pomoc vo forme zvezenie zadarmo. Ak však nikto nezastavuje, zoberte kus odvahy a choďte sa opýtať vodičov priamo k stojanom benzínových púmp, na svetelnej križovatke alebo parkovisko. A keď nič nejde, tak bežte pešo – zažijete úžasné veci.
Vďaka Pavle a veľa šťastia v Afrike.
Držte mi palce :-) budem sa snažiť všetko to dianie s ľuďmi zdieľať na facebookových stránkach a ďakujem všetkým fanúšikom a rodine za podporu. Vďaka moc, váš Pavel!
sleduj Pavlovu cestu na facebooku – > www.facebook.com/PavelKlegaA/
