Expedícia: Seven virgin summits / Sedem panenských vrcholov
Časť prvá: Antarktída
Juraj “Ďurifuk” Koreň a Michal Sabovčík koncom minulého roka odštartovali prvý z unikátneho sedemdielneho projektu – SEVEN VIRGIN SUMMITS – teda sedem panenských vrcholov na siedmych kontinentoch, ktoré chcú vyliezť a zletieť na paraglide. Spojenie živlov zeme a vzduchu chcú doplniť o tretí, vodu, kde pomocou plachetnice, kajaku či raftu…ale nepredbiehajme…
Horolezci podobne ako paraglidisti, objavujú miesta a logické línie, kde sa len tak hocikto nedostane a ak áno, čaká ich ešte dlhá cesta z vrcholu nadol. Ľadovcové trhliny, seraky, zradné lavinózne svahy i suťoviská a tomu prislúchajúca únava, to je najhoršia a často aj najťažšia časť samotnej akcie. Preto sa na nás, paraglidistov pozerajú so závisťou, ktorú im umocňuje bolesť kolien. Spustiť sa z vrcholu po výstupe, tíško a bez námahy plachtiť nazad do base campu, k autu či k teplej večeri, to je snom mnohých horolezcov, ktorí by s radosťou liezli s batohom ťažším len o dva kilogramy. Priekopníci tohto športu ako Igor Pap, Ueli Steck či Jarýk Stejskal a pár iných nás inšpirovali, že je táto kombinácia uskutočniteľná. Spojenie lietania a lezenia si vyžaduje veľa skúseností v obidvoch športoch a tak som ja ako paraglidista a začínajúci horolezec Juraj Koreň oslovil začínajúceho paraglidistu a skúseného horolezca Michala Sabovčíka: „Nauč ma liezť, ja Ťa naučím lietať…“.
A počas dvoch sezón spoločného tréningu climb&fly v Tatrách a Alpách nám v hlavách skrsol a dozrel nápad uskutočniť projekt Seven Virgin Summits.
Prvá bola Antarktída a tu je jej príbeh…
Hneď ako prvá sa naskytla šanca dostať sa na Antarktídu, kde sme mali základňu v podobe 17 metrovej plachetnice Altego 2, ktorej velil kapitán Jiří Denk. Vyplávali sme z Ushuaii koncom decembra kanálom Beagle a namierili si to k mysu Horn a ďalej Drakovym prielivom až k Antarktickému poloostrovu. Bol to najťažší a najkomplikovanejší prístup pod stenu, aký som kedy ja a, dokonca aj Mišo, absolvoval. Ja osobne som strávil šesť dní v delíriu morskej choroby voľne pohodený v podpalubí.
Na konci plavby konečne vidíme tisíc metrov vysoké steny vyrastajúce priamo z ľadovej vody. Čisté, vysoké a hrdé, nádherne nedotknuté. Antarktické.
Počas zastavenia na čilskej polárnej stanici Gonzalez Videla na pevninskej Antarktíde sa stretávame s prvou kolóniou tučniakov, úžasných a roztomilých stvorení, ktoré ale pekelne smrdia rybacinou. Ich zvyšky tvoria neprerušenú pokrývku tohto kúska antarktickej zeme, na ktorý ako prvý vystupujem ja, počas vyväzovania plachetnice. Úloha splnená, no na loď sa vraciam pokrstený a špinavý od tučniačích s*ačiek…
Áno, dá sa tu lietať!
Počasie je nádherné a tak čím skôr stúpame na najbližší vrchol vysoký okolo 600 metrov, kde sme za pomoci lyží a mačiek za necelé tri hodiny. Na vrchole máme vetrík priam ideálny a dole, hlboko pod nami, sa nad hladinou mora romanticky rozlieva jemná hmla. Vidíme fantastické scenérie morských zálivov ohraničených panenskými horami s príkrymi stenami, pri pohľade na ne nám lezcom i paraglidistom srdce bije túžbou. A do tejto nádhery my len tak vletíme a užívame si náš prvý let v Antarktíde. Je to naozaj veľmi emotívny zážitok, ktorý umocňuje divoký terén, ubiehajúci popod nohy. Áno, dá sa to, letíme, letíme v Antarktíde! Posledné pochybnosti vyprchali a môžeme sa pustiť do pátrania po našej panne.
Preplavba na druhé miesto kotvenia v zátoke Lockroy na ostrove Wiencke trvala celý deň a my z paluby nadšene sledujeme možné línie výstupov, štarty a pristátia na ľadovcoch pod úpätím dvoch, približne 1000 metrov vysokých horských hrebeňov Wall range tiahnúcich sa po celej dĺžke ostrova. Hneď ráno vyrážame na lyžiach, poctivo na pochod po ľadovci pod stenu. Na chrbtoch veľké batohy s padákmi, lezením, stanom, spacákom, jedlom a kamerami, každý s hmotnosťou približne 15 kilogramov. Pod stenou sme okolo obeda, budujeme stan, odkladáme lyže. Začíname liezť a po dvoch hodinách sme nútení sa vrátiť. Slnko sneh roztopilo na nepoužiteľnú kašu, z kopcov vypadávajú lavíny jedna za druhou. Tadiaľ to nepôjde.
Štartujeme do antarktického neba
Pochodujeme pod iný kopec k vedľajšiemu hrebeňu ďalších 10km a znovu budujeme tábor, kde si pospíme niekoľko hodín. V januári v Antarktíde dni a noci splývajú a ani nám nepríde, že vyrážame okolo druhej ráno. Čelovky nám tu netreba, stále je vidno. Lezieme na približne 850 metrov vysokú horu, a hoci celý čas bolo zamračené nízkou oblačnosťou pod úrovňou vrchola, okolo obeda nám šťastie praje a s radostným výkrikom štartujeme z vrcholu do antarktického neba. Zlet trvá niekoľko minút a radosť cítim ešte teraz. Podarilo sa? Radostné pocity otupuje istá horkosť, lebo počas výstupu do sedla sme našli staré fixné laná a skoby, existovala teda možnosť, že na našom vrchole už niekto stál. Navyše 850 m n m. sa nám málilo. Chceli sme štvorciferné číslo.
Vrátili sme sa na plachetnicu, na kotve sme v pravej Antarktickej búrke v katabatickom vetre o sile 57 uzlov strávili dramatickú noc a opustili ostrov Wiencke. Plavíme sa zálivmi Antarktického poloostrova a objavujeme nádherný kopec s krásnou logickou lezeckou líniou, navyše na pevninskej časti Antarktídy, vysoký okolo 1000 metrov nad morom. Ideálny, krásny a úžasný. Hľadáme ho na mapách, zisťujeme jeho údaje, meno, výšku, všetko čo sa dá. Veľa o ňom zistiť nevieme, na našich mapách je to najvyšší bod hrebeňa Wild Spur v pevninskej časti Antarctic Peninsula/ Antarktického poloostrova. Nepoznáme ani jeho výšku, len vidíme, jeho krásne súmerné tvary a Mišo sa kochá nad jeho jasnou, logickou a vyzývajúcou lezeckou líniou. Ja sa už zase zaoberám štúdiom leteckých podmienok štartu, letu, vetra, pristátia. Ďalekohľadom z lode s kapitánom hľadáme možnosť pre vylodenie, ktorá sa nám črtá asi 3 km napravo od kopca, kde ľadovcové čelo klesá k hladine mora.
Pokus č.2
Poučení z predchádzajúcej akcie, vstávame o druhej ráno, s kapitánom štartujeme čln a vyrážame zálivom, ktorého skutočná šírka nás všetkých prekvapila. Plavili sme sa takmer hodinu. Prístup ľadovcom trvá ďalšiu hodinu. Počas lezenia vychádza slnko a vytvára nízku oblačnosť typu cumulus na modrom antarktickom nebi. Srdce každého letca plesá pri pohľade na takéto oblaky, moje však nie! Vietor ženie mraky úplne opačným smerom! Asi sa nám nepodarí odštartovať, ale aj tak lezieme. Naša línia je priamy ľadový žľab, ktorý sa miestami zostrmuje na úplne zvislú stenu so záverečným previsnutým snehovým prevejom.
Skalné časti sú úplne zvetralé, rozbité, bez možnosti kvalitného zaistenia v skale. Stenu sa nám podarí preliezť a po krátkom hrebeňovom úseku stojíme na vrchole, GPS ukazuje 1057 mnm, liezli sme sedem hodín. Radosť, úsmevy. Teraz už len odštartovať.
Radím zísť sto metrov nižšie a skúsiť odštartovať proti vetru, potom zabočiť do sedla a letieť do závetria. Bude to oriešok, ale naše padáky sú na extrémne situácie ako stvorené. Pre istotu komunikujem vysielačkou s našim plávajúcim base campom a žiadam o informáciu o smere vetra. Nad odpoveďou „vietor fúka tak, ako je otočená loď“ sme sa museli pousmiať, lebo na tú diaľku sme loď sotva videli. Takže sa musíme spoľahnúť zase len na seba. Pri Mišovom štarte ani nedýcham, bojím sa či let v závetrí zvládne, pretože ak sa niečo stane, nikto nás tu nezachráni. Toto nie sú Tatry, kde môžeš pristáť kam ťa vietor zaveje a za pár hodín po pristátí si v civilizácii. Tu v Antarktíde je miesto možného bezpečného pristátia jedno jediné. Nemá ťa kto nájsť, nemáš sa ako sám vrátiť, a keby si náhodou preplachtil o sto metrov ďalej do mora, do pár minút je po tebe.
Mišo mizne za hranou v závetrí. Niekoľko minút po ňom štartujem aj ja so strachom, či sa mu to podarilo, nemám s ním totiž spojenie vysielačkou. Po prelete cez hranu vidím dole rozprestretý padák a Miša, ktorý leží a nehýbe sa. Sto diablov, dúfam, že mu neskolaboval padák a nespadol, nemáme totiž žiadne záložné padáky, ani chrániče chrbta. Kričím do vysielačky a on odpovedá, že si tu iba tak užíva zostupový orgazmus a že videl počas letu padať lavínu vo vedľajšom žľabe.
Antarktická panna dobytá
Radostne lietam popri stene, ktorú sme liezli, vo vzdialenosti niekoľkých metrov, strúhajúc wingovery a otočky. Úžasný pocit. Podarilo sa nám to! Antarktická panna dobytá a ja práve letím dolu popri tých fantastických a divoko tvarovaných skalných pilieroch, masívnych ľadovcových sérakoch, na miestach, kde človek ešte neliezol a ani neletel. Pocit pioniera, objaviteľa a priekopníka umocnený dávkou adrenalínu, vyplavenými endorfínmi počas lezenia a letu.
Po pristátí nasleduje oslava, úsmevy, podávanie rúk a nadšené plánovanie ďalších výziev v našom projekte Seven Virgin Summits. Za pol hodinu začína pršať a snežiť, stihli sme to teda natesno. Zdá sa, že šťastena praje pripraveným a odvážnym.
Počas presunu na “pláž! voláme plachetnicu, ktorá nás prichádza vyzdvihnúť. Víta nás kapitán so slovami: „Kluci, já už obeplul svět, o mne se říká, že jsem blázen, ale co jste teda vy, to si netroufám ani pomyslet…“
Od bezpečia prístavu na „konci sveta“, prívlastkom ktorým sa pýši prístavné mestečko Ushuaia (Vino tinto, Argentínske Chorizo), nás delí Drakov prieliv, ktorého mohutné vlny, silný vietor a morské prúdy potopili desiatky lodí. Preto čakáme na optimistickú predpoveď v zákryte na ostrove Melchior. Čas si krátime malými výletmi za tučniakmi a tuleňmi, či skúšame z člna vyliezť na plávajúce ľadovcové kryhy a navštevujeme argentínsku základňu s veľmi milou a pohostinnou posádkou, až kým kapitán nezavelí „vyplouváme“. Odväzujeme laná a dvíhame kotvy. Na rozlúčku sa v zátoke vynárajú kosatky…
Čaká nás plavba 550 námorných míľ „Drejkáčom“, ktorý nám to dal vyžrať. Vo vetre 30 až 50 uzlov, vo vlnách okolo 7. stupňa podľa Beufortovej stupnice sa derieme vpred rýchlosťou okolo 10 uzlov smerom k mysu Horn a potom do kanála Beagel. Neustály náklon a hojdanie znemožňuje spánok. Toto delírium trvalo šesť dní. Ja si z toho moc nepamätám, väčšinu času som preležal s grcátkom pri hlave, len doteraz nerozumiem, ako v tých podmienkach dokázal Mišo variť, piť víno a pripravovať špičkové pokrmy z pozáručných polotovarov pre celú posádku lode.
Nové materiály otvárajú nové možnosti
Pokroky v dizajne materiálov otvárajú nové možnosti vo všetkých športových odvetviach. Nové, ultraľahké tkaniny umožňujú vytvoriť paraglidovú výstroj s váhou pod dva kilogramy. To je absolútna fantázia, ktorá otvára dvere k ultimátnym dobrodružstvám, kde je objem a hmotnosť výstroje rozhodujúcim faktorom úspechu. Sú to sólo bivakové dobrodružstvá v Himalájach, hike and fly preteky ako X-pyr alebo climb and fly výzvy, ako tá naša.
Vďaka ultraľahkým materiálom a výbornou prácou dizajnérov so špičkovými paraglidistami sa celé naše vybavenie bez problémov zmestí do klasického horolezeckého batohu popri lanách, mačkách, istítkach a cepínoch. Samozrejme s ťažším a objemnejším batohom je lezenie trochu náročnejšie, ale vízia rýchleho a bezpečného zostupu tých pár kíl ďaleko preváži. Padák sa v núdzovom prípade dá použiť aj na bivak, takže nemusíme niesť spacie vaky, vážiace približne rovnako.
Ďakujeme sponzorom, rodinám, podporovateľom a všetkým, ktorý nás podporili a verili, že to dokážeme.
Mišo a Ďuro
“V hĺbke srdca každého horolezca je neoddeliteľný spoločník všetkých súbojov, vášeň. Voláme to rôzne, emócia, radosť z dobývania…je to zvláštny pocit, kvôli ktorému sa oplatí veľa obetovať i vytrpieť. Tí, ktorí ho v sebe niekedy ucítili, vedia o čom hovorím.” Wiesław Stanisławski
